Ako dieťa bolo pre mňa strašné behať po svete s menom pripomínajúcim obľúbeného hlodavca. Nedá sa ani spočítať hodín, ktoré som strávil snívaním o novom mene...občas aj s rodičmi. Dokonca otec bol viac za zmenu mena ako mama...tá nás presviedčala, že naše meno nás zvýhodňuje lebo si nás skôr zapamätajú (ktovie či sa decku práve to zdá výhodou) a stávame sa takto výnimočný...
No čo mi to bolo platné, keď som prišiel do školy v našom krásne národnostne zmiešanom území a decká sa vytešovali, že si môžu na mňa tak pekne zakričať. Z maďarskou výslovnosťou je to ešte lepšie: „Potkáň!!!"
He-he-hi-ha...
Ach jaj, a keď nestačilo ani to prišli na to, že tým, že ma volali kamarátsky „Majo" sa veľmi podobám výrazu „majom", čo je pokiaľ viem po maďarsky opica. Niekedy je to fakt zábavné.
No nemáte to v tom detstve ťažké? :O)
Zo školy som vyšiel so všeobecným strachom z miest, kde ste sa mali prísť predstaviť ako nový človek. Ja som ten a ten. A dieťa by nemalo vojsť do života s tým, že sa hanbí za svoje meno.
Keď som dosiahol 18, už mi to bolo prakticky jedno, som tým, kým som bol - dalo by sa povedať, že postupne pracujúc na svojom egu sa z toho dostanete a nakoniec začnete byť hrdý. Na vysokej škole si pamätám už len na jednu nepríjemnú situáciu - na zápise do školy - v posluchárni 300 ľudí, oni čítajú vaše meno - vy sa postavíte a hrdo-nehrdo poviete „tu!" a z davu zazneje: „zalez do diery!"
Niektorí sme asi nedozreli. Nič to.
Tak či tak, rozhodol som sa už veľmi - veľmi dávno, že si vezmem meno po žene. Detské sny si musíte plniť.
Spoznal som ženu, ktorú som si zobral. A mám jej meno. A mám aj svoje. Nech si myslí kto chce - čo chce. Je to moje rozhodnutie. Jej meno je sľub daný si v detstve, otcove meno... nechal som si ho z hrdosti i z úcty. Tak je to správne - už nechcem meniť svoju totožnosť.
Ostanem tým, kým som bol a žiadne iné meno to nezmení.
Ak sa pýtate čo som chcel týmto povedať - tak len to, aby ste si nerobili nič z výsmeškov detí, tých malých, ale ani tých veľkých a prosím: naučte svoje dieťa byť na svoje meno hrdé, aby sa nebálo predstaviť sa. Je to dôležité.
Ó, aby som nezabudol ešte niečo: keď som si zmenil meno a zobral si ženino začul som reakciu: „háhá - je mi jasné, kto bude v rodine nosiť nohavice!!!"
Výsmech neprestane. Niektorí zostávajú deťmi.
