Bol praobyčajný pracovný deň, akých máte sami dosť a vracal som sa domov. Kto je na značkový tovar tak používam MHD mesta Bratislavy, to je to čo nepoužíva istá Silvia Horváthová, ani jej priatelia.
Presnejšie bol to spoj č.80. Špičkový spoj. Niekedy mám strach keď do neho nastupujem – či už zo zovňajšku, alebo toho, čo v ňom sedí.
Cesta prebiehala tak ako mnohé iné a teraz ani nie je dôležité ako. Klasika.Ožívam pravidelne až keď sa ocitneme na novom moste, prejdeme pomedzi bystrické nôžky a ako vždy sa zamýšľam tým, ako sa otŕhajú laná a všetko čo sa viezlo na kolesách je zrazu pod vodou a každý sa snaží zachrániť.
Apropo, ak spadol mississipský most, prečo by nemohol aj tento...:o/
Potom zvykne autobus spraviť takú myšičku, aby sa vyhol jame na ceste – vtedy si vždy myslím, že buď má mikrospánok a chce nás zhodiť dole....alebo iné katastrofy – zastihne ma to zásadne nepripraveného.
Viete ako jazdia vodiči... občas mám dojem – ako s hnojom...a keď ho oslovíš, ešte ti vynadá...A čím expresnejšia linka, tým viac.
Autobus zásadne rieši konflikty s osobnými autami, ktoré sa pripájajú k štvorprúdovke a väčšinou si nevšimnú, že prechádzajú cez pás pre autobusy....a tak sa stalo aj teraz. Vodič dupol tak prudko na brzdu, že sa celý hnoj nahrnul dopredu.
Mnohí sa poudierali, niečo si natiahli. Nadávali. Vodič za to nemohol.
Reagoval však veľmi dobre bezpečne sme sa dostali na zastávku. Tam nastalo to prekvapenie...
Zastal na zastávke, neotvorili sa však dvere nám ale jeho na kabíne. S ustaranou tvárou pozrel na nás, ospravedlnil sa a spýtal, či sa nikomu nič nestalo, či si nikto neublížil...
Skoro som zabudol vystúpiť. Nebol som si istý, či zle vidím, alebo počujem.
Slušní ľudia predsa len nevymreli.